Ľadové horolezectvo

Terénom pre horolezecký výkon nemusí byť len skala, ale môže ním byť aj ľad. Tento prvok sa dostal do horolezectva vďaka veľhoram zasahujúcim do oblasti večného snehu a ľadu. Tu boli horolezci nútení najprv na ľadovcoch, neskôr aj v stenách horských štítov, vyrovnať sa s postupom na ľade pomocou špeciálnych techník, pri ktorých sa používajú cepíny a stúpacie železá (mačky). Niektorí v tom našli záľubu, tieto techniky lezenia na ľade rozvíjali a predovšetkým v zimnom období vyhľadávali ľadové terény aj mimo veľhôr. Dnes sa hlavné dianie v tejto disciplíne odohráva mimo veľhôr, a to predovšetkým na zamrznutých vodopádoch v horských dolinách počas zimy. Z ľadového horolezectva sa vyvinuli ďalšie disciplíny, a to moderné mixové lezenie a drytooling. Tento vývoj je následkom toho, že za náročný ľadopád sa považoval taký, ktorý mal úseky s prerušením ľadu, t. j. s obnaženou skalou. V snahe o maximálny výkon začali lezci vyhľadávať také cesty, kde bolo čoraz menej ľadu, až bolo potrebné cepíny a mačky prikladať ku skale. Táto disciplína sa niekedy nazýva moderné mixové lezenie. S úbytkom ľadu v ceste sa potom disciplína stáva drytoolingom.

Ľadové lezenie a neskôr drytooling sa začlenili aj do pretekového lezenia. Pre tieto preteky sa konštruujú umelé steny s prvkami ľadu. Súťaží sa v lezení na obťažnosť, rýchlosť aj v ľadovom boulderingu.